Park

"Povedal som ti že ti to povedať nechcem. Mám dôvod na to aby som ti to nepovedal." *trochu som stíchol. Už ma to nebavilo. Zdvihol som sa zo zeme so slovami.* "Pôjdem asi domov. Nebaví ma to stále rozoberať..."

*Povzdychnem.Zašiel som priďaleko?Je moja starosť prehnaná.Pravdepodobne.Prestanem sa opierať o lakte a posadím sa.Nič nahovorím a bez slova naňho hľadím.Načiahnem ruku a chytím tu jeho a potom silno potiahnem.Je zrejme,že potiahnem smerom k sebe,takže Ayato spadne na mňa.Druhou rukou ho teda zachytím,aby naozaj nespadol,lebo by to bolelo.Ruku som mal okolo jeho drieku(?) a tvár pri tej jeho.Chvíľu takto ostávam..Nakoniec,ani neviem ako mi to napadne,ho pobozkám.Nežne..Akoby som chcel jeho pery rozmaznávať.Potom sa odtiahnem a jemne potiahnem za spodnú peru.*,,Tak prepáč,že mi na tebe tak veľmi záleží..."*zašepkám a sklopím pohľad.Stále ho však držím v náručí.*
(boha :DD ja sa za ten post strasne hanbim a zaroven sa na tom ohromne bavim :DDD...ale..hanbim sa...velmi .___.)

(Q///////Q yaoi *fujoshi power*)
*To čo spravil bolo až moc šokujúce. Jeho slová som v tej chvíli vôbec neregistroval. V hlave som mal plno myšlienok a otázok typu "Prečo to spravil? Ako mám reagovať?" atd. Už ako ma pobozkal som totálne sčervenal a červenal som sa celú dobu. Bol to taký zvláštny pocit. Začalo ma štekliť v bruchu a srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Bolo to divné.* "Č- Čo to sakra...?" *Nechápavým hlasom som sa pokúsil o otázku čo to malo znamenať.* "Shion..." *potichu som vyslovil jeho meno. Samozrejme červený som bol ako paradajka. Naozaj som nevedel čo robiť pretože to bol pre mňa až moc veľký šok.*

*Neviem,ěz sa červená.Ja sám sa dosť hanbím.Nechápem prečo som to spravil a ani ako mi to napadlo.Srdce mi však bilo neuveriteľne rýchlo.Stále mám sklopenú hlavu,nevediac čo teraz.Pri tom ako vysloví moje meno sa pousmejem.Nie je to môj zvyčjný úškrn,ale porazenecký poloúsmev.Čakám,že sa na mňa nahnevá.*,,Prepáč..."*ospravedlním sa potichu.Podľa jeho reakcie súdim,že som spravil chybu.Nepúšťam ho ale.Stále ho držím,pretože sa nesnaží vykrútiť.*

*Nevedel som čo mu na to povedať. No bolo to prvý krát čo som ho videl červenať sa. Potichu som si povzdychol a len ho objal. Bol som chvíľku ticho. Srdce mi stále bilo rýchlosťou svetla. Trochu som si usporiadal myšlienky a potom povedal normálnu vetu.* "Neviem na čo si myslel.. a- ale bolo to šialené..." *povedal som potichu jednu z mojich nyšlienok.* "...ale nehnevám sa." *dodal som s trochu menším úsmevom.*

*Celkom ma prekvapí to objatie,čo je na mne poznať.Je to vidno na mojom šokovanom výraze.Počujem tlkot jeho srdca a úprimne ma to teší.Pritiahnem si ho bližšie.Chcem znovu ochutnať jeho pery,ale len si položím hlavu na jeho plece a uchechcem sa.*,,Šialené?..."*zopakujem s tichým smiechom.Bolo to šialené,ale ten pocit bol na nezaplatenie.Vlastne je.To,že sa nehnevá znamená,že ak to spravím znova,tak mu to vadiť nebude?Asi..Odtiahnem sa a pozriem mu do očí.Nič nepodnikám.*

*Nevedel som čo chce robiť.* "Zaujímalo by ma čo mu teraz prebieha hlavou." *pomyslel som si a pousmial sa. Pozeral som sa mu do očí a čakal čo spraví. Nehneval som sa aj keď som bol stále z toho bozku trochu mimo. Trochu som sa bál ako to všetko bude pokračovať a ako to skončí. Moje srdce stále bilo plnou rýchlosťou a ja som sa nejako nevedel ukľudniť. Bol som ticho a stále hľadel do jeho očí. Moja hlava bola ešte stále preplnená rôznymi myšlienkami myšlienkami.*

*To čo mi prebieha hlavou je jednoznačné.Taktiež som nevedel ako to teraz bude,pretože doteraz som si z neho len uťahoval a bral ako..ako čo?Sám neviem.Neviem si odpovedať.Jeho pohľad je intenzívny.Neuhnem však očami.Nechem to ticho pretať zbytočnými slovami.Pomaly nadobúdam kľud.Chytím ho jemne za bradu a letmo pobozkám na tie hebké pery.Odtiahnem sa,ale len na malú vzdialenosť.Neviem na čo myslí a neviem ani čo si mám myslieť ja.Pocity sa vo mne miešali a pôvodné domnienky o tom,čo chcem sú roztrieštené.*

*Znova ma pobozkal. Nevedel som či sa so mnou len zahráva alebo či v tom je niečo viac. Akosi som prestal nad sebou mať kontrolu a začal robiť veci čo by ma nikdy nenapadli (sakra to znie úchylne .__.). Pomaly a trochu roztrasene som mu s pravou rukou prehrabol vlasy a potom som mu jeho bozk vrátil. Naozaj som nevedel čo robím.* "Dúfam že som nespravil zlú vec." *pomyslel som si zatiaľ čo sa naše pery opäť stretli. Odtiahol som sa a uhol pohľadom. Ale len na pár sekund. Chcel som sa ho niečo spýtať ale nevedel som ako. Nevedel som ako presne sa ho to spýtať. No zároveň som to nechcel kaziť otázkou na ktorú by mi asi nevedel odpovedať.*

*Nečakám,že mi bozk opätuje,preto ma príjemné prekvapí to,čo spraví.Neviem či v tom je niečo viac,ale určite si s ním nezahrávam.A ak áno,tak nie úmyselne,lenže to je blbosť.Keď prehrabne moje vlasy,tak ja položím ruky na jeho boky(?).Síce neito,ale pritiahnem si ho k sebe bližšie,ak sa to teda dá.Možno som už bol kľudný,ale srdce nie a nie prestať biť ako splašené.Ani pocity a domnienky sa mi ešte neusporiadali.Znova som sa nechal ovládať citmy.Tentokrát by mi to však nemalo zruinovať život.Všimnem si,že uhne pohľadom a pousmejem sa.*,,Pýtaj sa,ak chceš.."*poviem celkom milým hlasom,pretože vycítim nevyslovenú otázku.*

*Prekvapilo ma že vedel že sa chcem niečo spýtať. Chvíľku som váhal či mu poviem že sa nič spýtať nechcem alebo mu položím tú otázku. Potichu som si povzdychol a opatrne sa spýtal.* "Ako to všetko bude pokračovať? A ako ďaleko chceš zájsť?" *spýtal som sa ho rovno až dve otázky. Bol som zvedavý ako na to odpovie. Bolo mi jasné že týmto som to celé skazil ale chcel aby som sa pýtal. Bol som zvedavý ako to všetko skončí. Predsa len z otcovej návštevy nemám moc dobré správy a mám pocit že toto bude jeden veľký a depresívný problém. Preto som sa ho to spýtal a nenechával si to pre seba. Chcel som vedieť ako to berie on...*

*Pri tej otázke sklopím pohľad.Tak nejak som to čakal a zároveň dúfal,že ma klame sluch.Moja prvá reakcia je povzdychnutie.*,,Ja..."*začnem.Lenže neviem ako ďalej pokračovať.V hlave triedim myšlienky a snažím sa vymyslieť normálnu odpoveď.*,,..neviem..."*zamumlem porazenecky,ale pozriem sa mu do očí.*,,Ale určite sa nechcem tváriť,akoby sa nič nestalo."*dodám a usmejem sa.Možno som nemal jasno v iných veciach ale týmto som si istý.*

"Nechce sa tváriť že sa nič nestalo, huh?" *Pomyslel som si a povedal.* "To ani ja..." *potom som si povzdychol.* "Asi by som ti to mal povedať... Ehm... Vieš... Keď som bol na návšteve otca... otec sa ma spýtal ako sa má mama... a no povedal som mu že s ňou nebývam a že bývam s tebou... a no... povedal mi vraj sa mám od teba odsťahovať a mám bývať u neho v R2 až do 18-tky... pretože sa z neho zrazu stal starostlivý otec a nechce aby som býval s neznámym chlapom..." *stíchol som a dodal.* "Preto som ti to nechcel povedať. Bál som sa reakcie..."

*Napäto ho počúvam.Fakt som nečakal až takúto zlú správu.Sklopím pohľad a premýšlam.Nechcem ho pustiť.Napriek tomu,že po mne ide mafia,tak mám pocit,že u mňa je vo väčšom bezpečí.Plus ho nechcem stratiť.*,,Aj by som sa s tvojím otcom stretol a porozprával sa s ním,ale..."*stíchnem.Nechcem to dokončiť a tak len nasucho preglgnem.Zrejme by som z toho rozhovoru nevyviazol živý.*,,Čo teda spravíš?...Vieš,že to nemôžem ovplyvniť.."*poviem porazeneckým skoro až sklamaným tónom.*

"Neviem... Nechcem odísť... a určite nie po dnešku... ale proste... bojím sa čo bude ak odmietnem... Čo by si urobil ty na mojom mieste?" *pozeral som sa mu do očí.*

*Pevnejšie ho objímem.*,,Nemusíš sa báť.Ochránim ťa."*usmejem sa.Bol som rozhodnutý.Pokiaľ ma sám od seba neodohná,tak ho neopustím a dokým nezomriem,tak nad ním budem držať ochranné krídla.Potom,čo sa stalo,aalebo skôr čo som spravil,je to isté.Povzdychnem.*,,Ja na tvojom mieste...úprimne...utiekol by som..od všetkých problémov..."*povzdychnem a trošku smutnejšie sa usmejem.To bola moja slabina..Som nezodpovedný a od problémov vždy viem len utiecť.Viem to,pretože už som sa niekoľkokrát musel takýmto veciam postaviť tvárou tvár,ale spravil som opak.Možno preto som skončil ako nepriateľ mafie.*

"Aj ja by som najradšej utiekol... ale nemôžem. Dúfam že ho to prejde..." *povedal som trochu potichšie.* "Nepôjdeme domov?" *spýtal som sa. Moc som o tom už nechcel hovoriť.*

,,Hou,hou,hou...Nemal by si si zo mňa brať príklad."zasmejem sa.Lenže je to pravda.Minulosť na mne zanechala stopy,ktorých by som sa mal zbaviť.Už by bolo načase.*,,Ak ho to neprejde,tak sa s ním môžem porozprávať."*navrhnem,aj keď to v podstate znamená ísť na popravu.Vidím na ňom,že to už nechce riešiť a budem to rešpektovať...Wau..Asi poprvýkrát v živote.,,Fajn..Poďme teda."*poviem a čakám,kým zo mňa zlezie,pretože na mne sedí od doby,čo som ho k sebe stiahol.*

"Nenechám ťa sa s ním porozprávať..." *potichu poviem s vážnou tvárou a postavím sa z neho. Počkám kým sa postaví zo zeme. Po hlave mi behajú rôzne myšlienky... väčšinou sú to myšlienky ako to všetko skončí atd. Zamierili sme domov.*

*jakmile došli do parku, jen se rozhlížela po nějaké lavičce ve stínu, takovou se jí nakonec podařilo najít, přeci jen tu bylo mnoho stromů, což se na takové příležitosti hodilo. Počkala, až se Saiichi posadí, a pak si sedla na jeho klín, přičemž jen tak spokojeně zahoupala nohama* Umm... Pletu se, anebo sis tu exkurzi užíval jen díky tomu, že jsi měl příležitost provokovat? *zeptala se jen, aby se ujistila o tom, co si předtím myslela* A také mě... *špitla trošku rozpačitě a podívala se na něj*

Hned jakmile se posadila na můj klín, zeširoka jsem se usmál a své ruce jsem rozmístil do patřičného jemného objetí, poté jsem se ji zadíval do tváře a ušklíbl jsem se. Mýlíš se, tu exkurzi jsem si užíval díky tvé přítomnosti. Odpověděl jsem ji na to takovým tónem, jako kdyby to bylo naprosto jasné a ona byla slepá, když si toho nevšimla. Jednou rukou jsem začal zlehka přejíždět přes její záda.

Uh...*překvapeně zamrkala, ale kdyby se v tuhle chvilku pokusila promluvit, zaručeně by řekla nějakou pitomost, a tak jen zavrtěla hlavou a rozcuchala mu jeho vlasy* Dooobře, tak sis užíval provokaci mé osoby. *špitla trošku rozpačitě a zasmála se - přeci jen to, co udělal při zeměpise...Nebyla si jistá, jestli je na něco takového zvyklý, ale dost ji to rozhodilo. Když jí začal takhle hladit po zádech, trošku se prohnula a spokojeně zamručela*

Bezděky jsem přikývl a pokrčil jsem rameny. Áno, tu konkrétní provokaci při zeměpise jsem si opravdu užil, navíc ty ses taky netvářila nějak nespokojeně. Odpověděl jsem ji na to a provokativně jsem na ni mrkl. I když ji to rozhodilo, muselo ji to být příjemné, alespoň trochu, všem dívkám tohle bylo příjemné, takže... Musela by být skutečně výjimka, o čemž jsem silně pochyboval. Nakonec jsem se malinko zachechtal, když se takto protáhla. Ále, kočička zase přede? 

*nevěřícně zavrtěla hlavou, ale tohle byl prostě Saiichi, co čekala za odpověď* A-Ale... *trošku sklopila pohled rozpaky a tiše zakňučela, jako by ji takhle dostal do úzkých* S-samozřejmě, že jsem nebyla nespokojená, jen...Mě to úplně rozhodilo. *špitla a počkala si na jeho reakci, na jejíž odpověď jen zvedla hlavu a trošku po něm střelila pohledem. Ty provokace mu ještě nestačily? Aby už raději nic neříkal, nahnula se k jeho rtům, na které mu vtiskla takový rychlý polibek*

To co řekla mě přinutilo se pousmát a už jsem se nadechoval, abych ji odpověděl, přitom mě ale zastavila tím polibkem - Teď tu moc lidí nebylo, vlastně jsme tu v okolí byli snad sami, takže jsem se nemusel tak krotit co se týče obyčejných polibků, takže jsem se do nich zapojil s tou moji typickou vášní, kterou jsem ve škole nepoužíval. Přitom jsem trochu zatlačil na její záda, čímž jsem si ji přitáhl blíže k sobě.