Opustená budova

Z domu som vyšiel von a mal som na chrbáte kabelu. Keď som prišiel sem na toto miesto zamieril som do slepa kde som sa prezliekol do gatí s ktorých mi ale kočičí ocásek trčal von, k tomu som mal na sebe normálne tričko takže mi boli vidieť aj moja mačacie uši. Napokon som si dal masku ktorá mi šla aj cez vlasy a mal som teraz masku klauna s červenými vlasmi k tomu tie ušká naozaj asi pohľad na pobavenie. Skryl som si baťoh zo svojími vecami a vybehol som zo sklepa. Doslova som vybehol na vyššie patro smerom na okno a potom som s toho oka skočil dole a chytil sa rukami a vyšplhal dnu. Potom som sa zasa rozbehol a saltom som preskočil prekážku. Poptreboval som sa vyblázniť a takto som mal príležitosť ako bola táto. Takto ma aj tak nemohol nikto spoznať keďže som aj tak poznal v okolí až jednu osobu a vedel som že sem ona aj tak určite asi nepríde predsa len kto by chodil na toto miesto? Mal som v pláne sa tu zdržať naozaj dlhšie, kto vie možno mi parkour časom pôjde ešte lepšie lebo som naňho mal vlohy vďaka svojmu neskutočne atletickému a ohybnému telu.

Vyskočil som na okno keďže som počul že sa niekto pohybuje v tejto budove čo ma prekvapilo keďže som tu nikoho nečakal. Keď som sa ale rozhliažal von oknom všimol som si nejakej osoby pred ňou. Ja som stál v okne na všetkých 4roch a pozoroval som ju. Na tvári som mal stále masku klauna s menšou parochňou aby ma nebolo poznať.

Možno som bol hanblivý chalan ale keď som mal túto masku až tak nervózne som sa necítil. Preto po chvíli sledovania tej osoby som zhodil z okna zopár kameňov alebo to čo sa dalo aby som vytvoril hluk a upozornil som tým na seba. Pri tom som sa skryl za stenu a bol vidieť len môj ocásek v okne čo som si ani nevšimol. Možno som sa chcel hrať na skrývačku ale zas kto vie či tá osoba bude zvedavá.

Bol som stále u okna keď som počul ako sa blíži. Rýchlo som sa od steny presunul k dverám a tam som ostal. Zrýchlil sa mi dych a srdce začali biť ako o život. Popravde už toto pre mňa bol poriadny adrenalín. Ostal som u tých dverí lebo jediná ceste teraz boli schody, a to by ma asi počula preto som ostal za týmu dverami. Ocásek mi asi bol zasa vidieť keďže som stal blízko tých dverí a on bol akýsi dnes neposedný.

Sakra je blízko! Prebehlo mi hlavou keď som počul tie rýchlo blížiace sa kroky k dverám ja som sa v tedy rozbehol k schodom kde som zamieril o jedno poschodie vyššie. Ona ma vlastne mohla asi vidieť od chrbta keď som mieril hore ale tvár mi vidieť nemohla. Maximálne videla človeka ktorý mal mačací chvost a uši. K tomu som mal našťastie stále tú masku čo bola taká poistka.

Namieril som si to do miestnosti kde neboli dvere. Skryl som sa hneď za ne ak by vošla do tej miestnosti mal som v pláne odtiaľ vybehnúť. Ak by sa ale zastavila tak žeby som neprešiel bolo by to zlé keďže by nebolo úniku. Preto som napäto vyčkával.

Stál som za dvermi tej miestnosti ktorá tam bola. Zlhboka som dýchal aj keď rýchlejšie snažil som sa dýchať čo najtichšie aby ma nezačula. Nakrkol som jedným očkom cez rám dverí aby som videl že kde je. Ak ma nájde .... Vážne som nevedel ako by mohla zareagovať osoba s katanou keďže s tej predstavy mi behal mráz po chrbte.

Keď som sa pozrel nevidel som ani som ju nepočul ale videl som akýsi tieň a rýchlo sa zasa skryl pre istotu. Keďže som bol nervózny zasa som začal nevedome pohadzovať svojím ocasom. Ak sem vojde skáčem z okna? Pozrel som nerozhodne smerom na okno ktoré nebolo rozbité.

Ostal som stáť keďže som nevedel že sa blíži, len som to tušil. Pozeral som smerom k dverám a sem tam som pozrel k oknu. Skákať sa mi nechcelo lebo už sme boli na vyššom poschodí aj keď viem že s mojím telom by som dopadol dobre. Uvidíme ... Možno to bude zaujímavejšie ak ma stretne aj tak asi niekoho ako mňa tá osoba ešte nevidela.