Kazumov domový komplex na konci mesta

Ja ani neviem, ako ti mam za to poďakovať, teda, ja si ťa moc vážim, že si tu *pošepkam mu potichu a obijmem ho ešte viac k sebe*

Nechal som sa k nej viac pritisnúť pritisnúť. "Už som ti raz hovoril že mi nemusíš ďakovať nie?"

Gomene, ale ja proste musim *zasmejem sa potichu a neustale ho obijmam...a potom ma to napadne* Um...Kazuma, môžem sa ťa niečo spytať? *po chvili sa mu pozriem do oči*

"Kľusne sa pýtaj." Povedal som jej a bol som zvedavý čo sa opýta.

Um...neviem, ako sa ťa to mám spýtať *bolo mi to trochu trapne ale sčervenala som, ale pokračovala som* Pamätáš si vtedy, keď sme sa poprvykrát bozkávali?...Um...vtedy som citila v dlaniach, že ti taktiež buchalo srdce rýchlo a mňa skôr zaujima, že či si mal tie isté pocity ako ja...Um...Čo si vtedy citil ty?*potom som sčervenala uplne v tvári, lebo to bola fakt trapná otázka a ja viem, že chlapi nehovoria moc o svojich pocitoch, ale ja som to chcela itak vediet od neho*

Táto otázka ma tak trocha zarazila vážne som nad tým nerozmýšľal. "Vieš, rád by som ti o tom povedal ale ja to neviem vysvetliť. A k tomu ani ja sám neviem o takýchto veciach rozprávať." Povedl som jej popravde.

Aha *vedela som, že mi povie niečo také. Popravde ani ja som tim pocitom nerozumela a tak som si myslela, že to zistim, ale prozatim to zatial asu nezistim...po chvili začnem za mu znova dívať do očí* Gomen, bola to asi hlupa otazka *zasmejem sa potichu s červenou tvarou*

"Až taká hlúpa nebola." Povedal som jej a tiež som jej pozrel do očí. "Tuším sa začínaš osmeľovať." Myslel som to tak že už nieje taká hanblivá.

Um...*sčervenam v tvari a po chvili sklopim zrak hamblivo na zem*

Po jej reakcii som sa len potichu zasmial, potom som jej jemne rukou pozdvihol tvár aby pozerala ku mne a potom som ju pohladil. "Ale no ták, nekukaj do zeme tá neocení tvoju roztomilosť."

Rozto-milosť? *moc som tomu nechápala, ale popritom sa mu znova dívam do oči* Ja niesom roztomila *poviem potichu*

"To hovoríš ty ale ja to vidím inak." Povedal som jej a milo som sa na ňu usmial.

Um...arigato, keď si to myslíš *poviem potichu s červenou tvárou*

Pousmial som sa na ňu. Vážne bola roztomilá keď sa červenala to som musel uznať. Len stále som si myslel že ja nie som pre ňu.

*po chvili zaregistrujem Kazumov výraz v jeho očiach* Deje sa niečo? *pytam sa ho potichu*

"Nie vôbec nič sa nedeje." Povedal som presvedčene.

Ozaj? Tvoje oči vravia niečo iné *stale sa mu zúfalo pozerám do oči s presvedčenim, že mi to povie*

Zakýval som hlavou v nesúhlas. "Vážne nič sa nedeje." Zopakoval som jej .

Tak jo *po chvili ho zase obijmem a po pritom mu pošepkám do ucha* Pokial by sa niečo dialo, tak mi to povedz ano? *usmejem sa*

"Ak budem môcť." Povedal som a potom som ju trošku pošteklil na boku aj keď som vedel že nieje šteklivá "Len nie vždy všetko je potreba hovoriť."

Ha? *trochu ma prekvapi, čo prave ako posledné povedal...po chvili sa mu znova pozriem do očí a poviem mu* um...Kazuma, veríš mi? Aspoň trochu *ja viem, že nikomu neveri ani on, ale ja som mu začala verit, a tak by som rada vedela, či veri aj mne*

Usmial som sa na ňu. "Niektoré veci vážne nie je potrebné hovoriť." Zopakoval som jej a bola to pravda. K tomu moja jazva na duši bola príliš veľká aby som niekomu dokázal veriť.

Zdá sa, že si prežil tiež niečo bolestive v živote, však? *pozriem sa naňho s bolestivimi očami a jedine, čo som mohla momentalne urobiť, je pohladiť ho po hlave*

Nič som jej na to nepovedal ja som sa nad tým už preniesol len som bol kvôli tomu taký. "Pôjdeme tam?"

Kam? *pyatm sa prekvapilo*