Reštaurácia

Um, asi sa to aj tak dá nazvať... *povie skleslo a pozrie na Inori. Snaží sa zistiť, čo si o tom myslí.* Mrzí ma to. *Ani nevie, čo všetko ho mrzí, ale je toho veľa.*

*Podopriem si hlavu a usmejem sa naňho.*,,Nemá ťa čo mrzieť.Vlastne za to nemôžeš."*trošku sa zasmejem.*,,Gomen,gomen....Jedz nech ti to nevychladne.*

Ďakujem... *jej smiech trochu rozptýli jeho obavy a pustí sa do jedla. Ako je, spýta sa.* Ty ma nenahlásiš?

,,Môžem,nemusím a nechcem."*odpoviem.*,,Chceš snáď aby som to urobila?"*prekvapene naňho pozriem a pokrútim hlavou.*

Ja- samozrejme že nechcem! *Povie trošku hlasnejšie, ako zamýšľal. Dá si  ďalšie špagety do úst, prehltne.* Možno by to ale pomohlo babi... nemusela by toľko robiť a vystačili by jej peniaze. Ale nie. Nechcel by som byť s niekým v nápravnom, či väzení. *vie, že by tam s ním poriadne zatočili*

*Pár ľudí sa na nás otočí.Povzdychnem.*,,Nemyslím,že by jej pomohlo to,že by ťa stratila."*poviem a napijem sa.*

Asi nie. Ona je veľmi dobrá. *Slabo sa usmeje.* Preto jej budem musieť pomôcť. Nájdem si nejakú stálu prácu, nie len nejakú občasnú vec. *premýšľa nahlas. Špagety zjedol.* Už nechcem nikomu zbytočne robiť starosti. *Pozrie už s iným, odvážnejším úsmevom na Inori.* Len asi potrvá, kým ma niekto zamestná. *Zasmeje sa.*

,,A akú prácu by si chcel,keď vyrastieš?"*spýtam sa s úmevom.*,,Aký chceš dezert?"

Dezert? *Opýta sa* Hmm... sladkosti moc nemusím, keď tak nejaký ovocný pohár. *Zamyslí sa.* Ani neviem, jediné, čo mi ako-tak ide je spievanie a to sa použiť nedá. Je mi to jedno, pokiaľ sa o seba budem vedieť postarať. *Usmeje sa.*

,,Vieš o tom,že ten spev by sa dal využiť aj teraz,však?"poviem a objednám mu ovocný pohár.*

Ako? *Vytreští oči. A poďakuje* Ďakujem za pohár... vážne, budem sa ti musieť raz odvďačiť!

,,Tak..napríklad pouličným spevom?Alebo môžeš skúsiť nejakú talentovú šou."*pokrčím plecami.*,,Mne stačí,keď vidím ako z toho máš radosť."*zasmejem sa.*

Je to super, hlavne keď dlho trčím sa jednom mieste. *rozžiari sa ako vianočný stromček.* Len neviem, ako by som pochodil v R2. *ovocný pohár je už na stole a po kúskoch ho je*

,,Prečo to neskúsiš v R1?"*spýtam sa.*,,Myslím,že mamu pozvali tento rok do poroty..."*poviem zamyslene.*

Určite by stálo za to vyskúšať to. *Povie a pomaly sa už necháva unášať predstavivosťou. Faktom však ostáva, že spieva naozaj dobre. Vyjedol všetky jahody a už dojedá zvyšok.* Kedy sa to koná?

,,Fúha..Neviem..Myslím,že nabudúci týždeň."*odpoviem.*,,Bude fajn,ak ťa tam uvidím."*usmejem sa.*

Prídem! *sľúbi jej a dodá* ako sa tam dostanem? *A hlavne, ako bude vedieť presný čas.*

,,Vlakom,taxíkom,busom..alebo po teba môžem prísť."*usmejem sa.Potom mu poviem presný čas.*

Prečo si ku mne taká dobrá? *Spýta sa nečakane detským spôsobom.*

,,Lebo chcem."*odpoviem jednoducho.*,,Plus..Si zlatý."*usmejem sa milo.*

*Rozhodne sa, že nech už to dopadne akokoľvek, bude sa snažiť zo všetkých síl, aby si pomyslela, že to stálo za to. Pri komplimente mierne zčervená.* Zlatý? Naši mi vždy vraveli, že som taká malá príšerka. Kvôli očiam, vlasom... koži.

,,Práve to ťa robí zaujímavým.Pre mňa zlatým."*stále sa usmievam.*

Heh... *usmeje sa a pomyslí si, že skôr ona je tá, ktorá vyzerá zlato- teda, skôr krásne.* Ani neviem, ako ti za všetko poďakujem. *premýšľa nahlas.*

,,Už som povedala,že mi stačilo,to že si mi urobil spoločnosť."*dám mu frčku na čelo.Kývnem na čašníčku.Tá pribehne a ja zaplatím.Potom sa postavím.*,,Chceš sa ísť prejsť alebo musíš ísť domov?"*spýtam sa.*

*Pošúcha si čelo sa vstane. To gesto (frčka) ho z nejakého dôvodu potešilo.* Nikam sa neponáhľam, takže to nechám na teba.