Rodinný dom (Shion a Ayato)

"Nad rôznymi vecami a mám toho plnú hlavu." *znova som si ľahol a neisto povedal.* "Ľahni si ku mne... p- prosím..." *trocha (fakt že jemne) som sa pri tom ako som to povedal začervenal. Bolo to divné teda skôr... nezvyčajné.*

,,Radšej nemysli a spi."poviem mu a zasmejem sa.Premýšlanie nad rôznymi vecami a ešte,keď ich je mnoho je podľa mňa blbosť a prináša to len zbytočné depresie.Preto som poväčšinou tak bezstrarostný,pretože depresie vedú k samovraždám.Poprípade aj vraždám.Po tom čo mi povie sa naňho prekvapene pozriem a neisto prikývnem.,,Okej.."súhlasim a ľahnem si.Voda z mokrých vlasov sa vsiakne do matracu.Objímem Ayata a vtedy si uvedomím,že je strašne drobný.

*Ľahol si vedľa mňa a nečakane ma objal. Keď bol znova v takej blízkosti červenal som sa. Pousmial som sa a zatvoril si oči.* "Keď... je toho veľa." *reagoval som na to jeho "nemysli a spi". Bol som z dnešku naozaj unavený tak netrvalo dlho a ja som zaspal.*

Jeho červenanie si nevšimnem.,,Ššh..Len spi."zašepkám.Chvíľu ho hladím na chrbte až napokon zaspím.Usmejem sa.Dám mu pusu na čelo a potom privriem oči.Lenže nespím.Len ticho ležím vedľa neho a počúvam jeho pravidelný dych.Nie som unavený a možno by som si mal osušiť vlasy skôr než bude mokrý vankúš.Namiesto toho ostanem ležať  s ním v objatí.,,Možno by som si mohol dať na seba tričko.."napadne mi.

(prečo je to preškrtnuté? .___.)
*Pomaly otvorím oči, pretože je ráno a prvé čo uvidím je spiaci Shion. Chvíľku ležím a sledujem ho. Potom vstanem z postele a zamierim do kuchyne. Spravím raňajky a položím ich na stôl. Vrátim sa do izby s tým že ho idem zobudiť... Na chvíľku zaváham.. Nakoniec ho nechám ďalej spať a idem sa najesť. Hneď potom zamierim do obývačky, sadnem si na gauč a zapnem telku.*

(lebo sa mi to tak páči )
Nespím,takže viem,že ma chvíľu sleduje.Napriek tomu ostávam nehybne ležať objímajúc ho a tvárim sa,že spím.Potom zacítim vôňu jedla,takže sa polomŕtvy pokúsim vysúkať z postele.Môj pokus ja však nevydarený a teda povstanie z postele skončí skotúľaním na zem.,,Hups.."zamrmlem a po chvíľke ležania tvárou zaborenou v koberci vstanem a idem dole.

(aha .__.)
Všimol som si že sa zobudil, pretože prišiel dole. Pozrel som sa na neho a povedal. "Dobré ráno. Na stole máš raňajky." jemne som sa usmial a znova sa začal pozerať na telku.

Namiesto odpovede len zívnem a usmejem sa.Po ráne,keď ešte nemám umyté zuby ani nič,nerad rozprávam.Takže sa teda dotrepem do kúpeľne,kde spravím rannú hygienu a vrátim sa späť.,,Si hore už dlho?"spýtam sa,teda skôr zakričím z kuchyne.Oddžibnem si kúsok z taniera,ktorý hodím do úst a vojdem do obývačky,kde sa opriem rukami o operadlo gauča a potľapkám ho rukou po hlave,pričom sa usmievam.

"Ani nie..." *odpovedal som mu. Potom si ku mne prisadol a potľapkal ma po hlave s úsmevom na tvári... Pozrel som na neho pohľadom "wtf are u doing" (btw.. vyzerám ako pes? .__.) "Je to nepríjemné.... nerob to už." *povedal som mu nech to už nerobí.* "Uhm... a prepáč že som ti včera povedal aby si, si ku mne priľahol..." *červenajúc som sa mu ospravedlnil. Vlastne ani neviem prečo som sa mu za to ospravedlnil... možno som mal pocit že som ho nejak obťažoval.. or what.*

Ešte som si neprisadol a ani som to nemal nejako v pláne.Skôr mi napadlo,že sa vrátim do kychune.Aj keď..Mohol by som to preniesť sem,ale nechcem,aby mi nadával za bordel.Na tom jeho pohľade je ťažké sa nesmiať a tak si zakryjem ústa rukou.Tlmený smiech je však tak či onak počuť.(možno aj vyzeráš.. ),,Jasné..Pre teba čokoľvek."poviem so smiechom a siahnem po krabičke cigariet na stole.,,Hm...V pohode."pozriem sa naňho,pričom však hlavu neotáčam.Vezmem napokon aj zapaľovač a zapálim si.,,Možno by som to mohol robiť aj častiejšie.Chýba mi spoločnosť v posteli..poslednú dobu."uškrniem sa a vyfúknem obláčik dymu.

(posledný riadok.. (y) *perv powa*)
*Ako to povedal zčervenal som.* "E- Ehm... Huh? Chýba spoločnosť... v posteli?" *potichu som sa spýtal rečnícku otázku.* "T- Tak...." *chcel som sa ho spýtať či by nechcel takto spávať častejšie keďže mu chýba ta spoločnosť... ale prišlo mi to divné a trápne sa ho to spýtať tak som radšej mlčal, pozeral som sa do zeme a ďalej sa červenal aj keď trochu menej.*

(sa ti len zdá o_o.... )
Napokon si sadnem a opriem sa.Očkom ho sledujem a ústa sa mi rozšíria do pobaveného úškrnu,keď zčervenie.Vlastne som to aj celkom očakával,keďže teraz,keď si tú vetu prehrám v hlave,tak mi znie mierne čudne.Len však pokrčím na jeho otázku,keďže je rečnícka a teda odpoveď nepotrebuje.Následne sa k nemu otočím tvárou a cigaretou medz perami.,,Tak?"zopakujem a nadvihnem obočie.Tento výraz znamená,aby pokračoval.Dosť by ma zaujímalo,čo má na jazyku,keď už začal.

*Chvíľku som bol ticho a nevedel či to dopovedať. Po tej nie moc dlhej chvíľke ticha som tu myšlienku zavrhol.* "Nič." *usmial som sa.* "Je to hlúposť." *dodal som a dúfal že sa to rozoberať už nebude.*

Viac menej,vďaka tomu červenaniu si to spojím a viem,čo mal na mysli.V tom tichu čakámjeho odpověd.Preto ma dosť zarazí,keď nedopovie.Teda..Skôr nedopovie svoju pôvodnú myšlienku.Potom povytiahnem obočie a zvedaco sa naňho zapozerám.,,Hm..Tak hlúposť..Aha.."povie a usmejem sa.Naschvál nechám vo svojom hlase znieť sklamanie a výraz o tom svedčí tiež,keďže môj úsmev mierne pohasne.Ale,ak si to myslel,tak mu to nebudem brať.

*Všimol som si jeho výraz tváre čo ma trochu znepokojilo... pozrel som sa na neho trochu previnilým pohľadom.* "Tak som to nemyslel..." *povedal som tichým hlasom a zaklonil som hlavu. Naozaj som nečakal že to takto vezme.* "Uhmmm... prepáč." *ospravedlnil som sa mu so zaklonenou hlavou. Bolo mi jasné že vie čo som mal na mysli preto som to aj tak nedopovedal... beztak neviem či by som to vysloviť dokázal.*

,,Nie?Ale povedal si to.."otočím sa tvárou k nemu a uprene pozriem do očí.Ten pohľadbol akýsi zastretý a úsmev vynútený.Mohol som to skryť ako vždy a zahrať,že je všetko v pohode,ale nechcel som.Aj mňa z času na čas omrzí byť ten bezstarostný Shion,ktorého nič netrápi a nad vśetkým sa len zasmeje.Na jeho ospravedlnenie nijak nereagujem,len sa uprene pozerám do jeho očí a ten výraz z mojej tváre nemizne.Napokon však pokrútim hlavou a opriem sa lakťami o kolená,pričom pohľad zabodnem do zeme.Neviem,čo tým chcem dosiahnuť,ale...jednoducho som k tomu nemal,čo povedať a nútiť ho povedať nechcem.

*Pozerám sa mu do očí. Bol iný než zvyčajne.* "Nahneval som ho?" * spýtal som sa sám seba v myšlienkach. Keď sa oprie o kolená a zamieri pohľad do zeme, ticho ho sledujem a neviem čo mám robiť. Keď vidím ako sa pozerá tak ma napadlo že možno by som to povedať mal. Ticho ho objímem a červenajúc vyslovím moju pôvodnú myšlienku.* "Prosím, spávaj so mnou častejšie." (omg... so perv.) *Objal som ho preto aby nevidel moju červenajúcu tvár aj keď to videl už niekoľko krát.*

Príde mi zvláštne, že neuhne pohladom, ale neriešim to. Momentálne ma zaujíma niečo iné. "Nie som nahnevaný"-povedal by som, ak by som počul jeho myšlienky, ale tie nepočujem. Je to dobre či zle? Ktovie. Ostávam len tak mlčky sedieť a neviem, čo ďalej. Dá sa to nazvať citovým vydieraním? Možno. Následne ma však objíme načo reagujem nijak a ostávam tak sedieť, s lakťami opretými o kolená. Napokon povzdychnem a dám ruku pred ústa. Tým vlastne utlmím smiech, ktorý zo mňa vyjde."A si si tým istý?"spýtam sa provokatívne, pričom sa vykrútim s objatia. Následne naňho zatlačím a tým sa dostanem nad neho. Sklonený nad ním sa mu dívam do očí a v tých mojich tancujú akési iskry. Ktovie čo znamenajú...

*Jeho chovanie sa po mojej vete zmenilo. To ma trošku prekvapilo. Spýtal sa ma tú otázku, ani som nestihol odpovedať a už bol nado mnou. Totálne som zčervenal ešte viac než pred tým.* "Shion?!" *trochu vystrašene ale hlavne nechápavo som povedal jeho meno.* "Č- Čo sakra r- robíš...?" *pozeral som sa mu do očí a čakal čo bude ďalej. Naozaj som to nečakal a už vôbec som nevedel čo chce robiť. Mal som na jazyku toľko rôznych vecí no ani jednu som nevedel vypustiť z úst. Nijak som sa nebránil pretože som nevedel čo chce robiť.*

Prečo sa moje správanie tak rýchlo zmení? Možno pretože som presne na tú vetu čakal. Dá sa to nazvať aj znamením, ale pre mňa to je skôr bliknutie svetielka, že môžem. Následne sa však začervená, na čo reagujem pobaveným uškrnom a tichým náznakom smiechu. Strach a nechápavosť. Lenže nikde nepočujem odmientunie. Či? "To o čo si ma požiadal, nie?"vyslovím otázku. V hlase mi znie provokácia, pobavenie. Aby aj nie. Predsa len to, čo povedal má viacero významov. Môže sa brániť, predsa len jeho ruky i nohy som nezablokoval. Len sa skláňam nad ním. Potom sa skloním k jeho perám, o ktoré sa letmo obtriem tými svojimi. Aká bude jeho reakcia?

*Vidím vďaka jeho úškrnu že sa baví. Som rád že sa baví ale zrovna takto? Celé ma to šokovalo a netušil som ako mám na to celé reagovať? Mám sa začať brániť alebo sa nehýbať a čakať čo spraví? Keď mi odpovedal na moju otázku uvedomil som si že to znelo tak divne aj pre neho.* "Z- Zle si ma pochopil..." *Pri tejto vete som stíšil hlas a trochu uhol pohľadom no hneď na to sa zase pozrel do jeho očí. No potom ako to spravil mi začalo biť srdce čoraz rýchlejšie a nervozita (?) stúpala.*

Áno, bavím sa. Ale to, čo robím nie je len pre zábavu. Teda z väčšiny áno, ale dá sa povedať, že chcieť niekoho koho môžem mať, nie je zábava? Podľa mňa osobne nie. Ten šok je na ňom vidno a trošku ma prekvapí, že sa nebráni. že podo mnou len tak leží. Vsadím sa o to, že už nikdy nebudem piť, že pred niekoľkými mesiacmi by mi možno aj poškodil kolenom oriešky, keďže by sa bránil. To je však len moja dedukcia a je aj veĺmi pravdepodobná. Aspoň podľa môjho osobného názoru."Ako som ťa teda mal pochopiť?"*nadvihnem obočie a usmejem sa, keď uhne pohľadom a následne sa mi opäť zadíva do očí. Počujem jeho srdce a tak sa odtiahnem, avšak len na veľmi malú vzdialenosť.

*Ja vlastne ani neviem prečo sa nebránim. Je pravda že pred tým by som sa zrejme bránil no teraz to bolo iné aj keď neviem v čom. Mal som pocit akoby mi moje telo nedovolilo sa ani pohnúť. Možno to bola tá nervozita alebo prekvapenie. Kto vie.* "Umm..." *Nevedel som ako mu odpovedať. Mal som to na mysli no nevedel som ako to v tejto chvíli povedať. Preto som sa nad tým chvíľu zamyslel a bol ticho. Po tej chvíľke ticha som zo seba niečo vyslovil.* "No.. Neviem... ale takto.. určite nie." *Bol som trochu vystrašený pretože som sa bál čo bude ďalej preto som odpovedal takto. Odtiahol sa a mne trochu odľahlo... aj keď sa neodtiahol úplne no aj to je niečo.*

Aj kebyže sa bráni, tak toho veľa nezmôže. Predsa len mi stačí chytiť jeho ruky a zablokvať nohy. Jednoducho sa z toho nedostane. Teda ak by som bol v alkoholovom opojení, tak možno aj hej. Naneštastie preňho nie som. Obočie mi vyskočí o pár poschodí vyššie, keď sa nevie vykoktať a v očiach mi visí otázka. Čo chce povedať? Tým, že je ticho mi len naznačuje, že môžem pokračovať. Preto sa priblížim znovu k eho perám, ale zamierim si to nižšie- k jeho krku. Letmo cez neho prejdem špičkou jazyka, následne naň položím pery a zanechám za sebou cucflek."Mne to znelo ako výzva na znásilnenie."poviem mu so smiechom. Potom si však všimnem, že si oddýchne, keď sa odtiahnem a v tej chvíli akoby zamrznem. Zleziem z neho a skloním hlavu."Bože...Prepáč.."zamrmlem, pričom si prehrabnem vlasy. Väčšinou si beriem, čo chcem, ale toto spraviť nemôžem. Prečo mi na ňom tak záleží. Postavím sa a zamierim si to do svojej izby.

*Je pravda že aj keby som sa bránil tak to mám zbytočné. Keď mi prešiel špičkou jazyku po krku zovrel som ruky v päste, sčervenal a potichu vzdychol. Nechcel som vzdychnúť no nejak to zo mňa "vyletelo". Po jeho vete mi prešla táto otázka mysľou.* "To, to znelo až tak...?" *samozrejme nijak som na to nereagoval pretože zo mňa zliezol a ospravedlnil sa mi. Hneď na to odišiel. Chvíľu som tam len tak ležal a pozeral sa na strop. Prstami som si prešiel po cucfleku a začal rozmýšľať nad čím asi teraz práve myslí on.* "Mám ísť za ním...?" *spýtal som sa sám seba aj keď iba v mojej hlave. Po chvíľke ležania a pozerania sa do blba, som sa postavil a zamieril si to do jeho izby. Chvíľu ticho stojím pred dverami a váham či vstúpim. Nakoniec zaklopem a pootvorím dvere.*