Rodinný dom (Shion a Ayato)

Ten jeho vzdych mi znie v hlave ako ozvena. Napudí ma tým. Napriem tomu, že nerád, tak skončím. Kebyže počujem jeho myšlienky, tak pritakám. Lenže ja väčšinu vecí chápem tak ako chcem, čo je pre mňa veľká výhoda a pre okolie utrpenie. Hlavne, keď si zaumienim, že to zneužijem vo svoj prospech. Potom ako sa postavím, tak cítim, že s ním nemôžem ostať v jednej miestnosti. Inak by sa stalo niečo, čo chcem, ale on zrejme nie a ja by som tomu nevedel zabrániť. Prečo by som aj mal? Presne tak. Pretože mi na ňom záleží. Doslova vletím do svojej izby, pričom zabuchnem hlavou. Nohavice, trenky šup dole. Nemôžem to v sebe držať. Možno by bolo lepšie ísť do sprchy, kde si pustím vodu, ale tá je ďaleko. Opriem sa o stenu pri dverách a chytím do ruky svojho tvrdého kamaráta, pričom si začnem rukou robiť dobre a tlmené vzdychy vychádzajú z pomedzi mojich pier. To, že sa dvere pootvoria si nevšimnem. Momentálne sa zaoberám len sebou.

*Keď pootvorím dvere uvidím niečo... prekvapivé... Neviem či ho mám osloviť alebo radšej odísť.* "Možno som tie dvere otvoriť nemal.." *pomyslím si a pozriem sa do zeme. Započúvam sa do jeho vzdychov. Pevne som držal kľučku od dverí a tak trochu premýšľal či ich zavriem.* "Umm..." *potichu som zo seba niečo vydal. Vlastne ani neviem prečo som to spravil. Mal som sto chutí zabuchnúť dvere a niekam odísť. Lenže je dosť možné že to nezapočul, tak som nechcel aby si ma vôbec všimol.*

Prekvapivé? Nemyslím si, že by ho to malo prekvapiť. Možno by som mohol skočiť do bordelu v R2. Predsa len to neznie ako zlá voľba, ak si odmyslím, že mafia je môj nepriateľ a pomerne dosť z nich sa zdržuje v bordeloch. Aby aj nie. Každý muž tam bol aspoň raz v živote a tým som si istý. Následne začnem zrýchlovať tempo pohybu svojej ruky až sa napokon spravím. Dobrá ručná práca, heh? To bolo rýchle, ale nestačí mi to. Fakt? Nezájdem za nejakou štetkou? Začnem sa pohrávať s touto myšlienkou. Napokon sa opretý o stenu sa po nej zosuniem dole a chytím sa za hlavu."Som idiot..."zamumlem s náznakom znechuteného smiechu. Od kedy som na chlapov? Netuším. Človek musí skúšať nové veci, ale toto som ozaj nečakal. V tom začujem zavŕzganie dverí a tichý hlások."Ayato?!"skríknem skoro až zdesene a prudko otočím hlavu do hora. Nie, nie, nie! Ako som si ho mohol nevšimnúť? Mlčím. čo na to mám vôbec povedať?

*Hneď ako ma zdesene oslovil, si rýchlo schovám jemne červenajúcu tvár do dlaní a začnem sa ospravedlňovať.* "Prepáč, prepáč, prepáč! N- Nechcel som... ťa.." *nevedel som ako to dokončiť.* "Tak by ma zaujímalo čo sa mu preháňalo v hlave, keď sa nazval idiotom..." *pomyslel som si zatiaľ čo som mal stále tvár zakrytú dlaňami. Nevedel som na čo myslel aj keď som to vedieť chcel. No aj tak som sa ho to nespýtal.* "J- Ja... asi by bolo lepšie ťa nechať o samote.." *povedal som aj keď som tam pred tým celú dobu stál (fuck logic..).*

Keď si zakryje tvár, tak povzdychnem. Načiahnem ruku ku dverám a otvorím ich, pričom na mojej tvári hrá úsmev. Som znechutený sám sebou? Viac menej aj áno. Následne však začnem počúvať jeho ospravedlnenia a tak sa zamračím. Zdvihnem teda ruku ako znak, aby mlčal, teda skôr prestal. Nechcem poćuť koniec. Viem, že by to znelo divne. V hlave mi blykne provokatívno poznámka,, ktorá mi hneď aj vyjde z úst."Vyrušiť? Nie, nie. V pohode. Nechceš mi pomôcť?"trpký úsmev nahradí úškrn a nadvihnuté obočie. Pokiaľ ide o to, prečo som sa nazval idiotom. Tak asi pretože som bol nadržaný kvôli chlapcovi. Nech už vyzerá ako chce, stále je mužského pohlavia."Hm...Vážne?"úškrn mi z tváre zmizne a vra´ti sa tam ten výraz, ktorý "zdobil" moju tvár predtým."Zrejme si videl niečo, čo si nechcel vidieť, však?"spýtam sa, pričom sa snažím dostať do hlasu pobavenie či ľahostajnosť. Dosiahnem však len to, že sa mi zlomí.

*Ani na jednu jeho otázku som mu neodpovedal. Podišiel som k nemu a trochu sa pousmial. Pohladil som ho po hlave a povedal.* "Nezakrývaj svoje emócie..." *reagoval som skôr na to ako sa (zbytočne) snažil jeho tón hlasu dostať do ľahostajného (alebo pobaveného) tónu.* "... k ničomu ti to nie je." *dokončil som moju vetu a následne ho pobozkal na čelo. Nepáčilo sa mi že sa takto správa. Že sa snaží klamať o svojich pocitoch. Dlaňou som mu prešiel po líci a pozrel som sa mu do očí.*

Je jasné, že mi neodpovie. Prečo by aj mal? Predsa len to boli hlúpe rečnícke otázky, na ktoré je lepšie neodpovedať alebo ma zotrieť. Jednoducho ma dať slovne dole, že budem mlčať. Hah. To sa nestane. Dobre viem, že mne sa huba nezavrie. Nikdy. Dám ruku v päsť, keď sa ku mne priblíži a skloním hlavu, keď ma po nej pohladí."Nič neskrývam..."zamumlem. Klamstvo? Pravdepodobne.Lenže čo na tom? Celý život skrývam to, čo je vo mne. Prečo som sa nechal zlomiť teraz? Neviem..Netuším. Potom však dokončí svoju vetu a ja nadvihnem hlavu, pričom sa mu zadívam do očí. Uškrniem sa."Sedím tu pred tebou od pol pása dole nahatý. Nemám už, čo skrývať. Videl si ma ako si honím. Naozaj myslíš, že mám potrebu skrývať nejaké pocity."poviem posmešne. Je to určitý druh mojej obrany, ale taký už som. Kto to zmení? Neviem. Neuhnem pohľadom. Pery síce mám vykrútené do úsmevu, ale ako sa hovorí "oči sú oknom do duše" či niečo v tom zmysle.

*Nie som ten typ ľudí čo by niekoho dávali slovne dole. Vždy radšej pomlčím alebo zmením tému.* "Nič? Hm... no jak myslíš.." *nechcel som sa s ním nejak hádať alebo ho presviedčať. Viem že mám pravdu.* "Keď už sme pri tom... čo tak sa obliecť...?" *trochu som sa zasmial aby som odľahčil situáciu.*

Dobre viem, že nie je taký. Ale čo už? Iná možnosť ako ma nachvíľu umlčat nie je. Teda je, ale to on nespraví. Viem to naisto. Keď zopakuje moje "nič", tak len prikývnem s úsmevom na perách. Verí mi či to nechce riesˇiť? Ktovie? Ja nie. Chcem to vedieť? Neviem. Asi je mi to jedno. Načo mi to bude. Presvedčať ho nemám v pláne, zrejme by mi neveril. Nie v stave, keď sa ani neviem dosať do kože hajzlíka Shiona. Potom však zmení tému, za by som mu mal byť vďačný a možno aj som."Prečo by som mal. Nepáčim sa ti?"postavím sa na nohy a vystrúham pózu. Musím vyzerať komicky, ale aspoň hrám s ním to odlahčenie situácie.

*Neviem čo presne mu je a aké má v hlave myšlienky. Chcel som to vedieť no nedal som to na sebe nijak poznať. Keď spraví svoju pózu a opäť mi položí otázku na ktorú neodpoviem, trochu sčervenám. Priblížim sa k nemu a pobozkám ho. Potom sa odtiahnem a poviem tichým hlasom.* "Niekedy by som ti chcel vidieť do hlavy a zistiť tvoje myšlienky."

Je dobré, źe neovláda telepatiu a či nie? Moje myšlienky sú poväčšinou rozhádzané blbosti, ktoré spolu nesúvisia. Ak to však chce vedieť, tak sa stačí pýtať. Ak to nie je nič chúlostivé, tak aj odpoviem. Lenźe on na sebe nedáva nič poznať a tak to neriešim. Znovu sčervenie, čo doprevádza môj smiech. Síce len trošku, ale aj to je niečo. To ešte nevidel nahého muža? Veď v zrkadle sa vidieť už musel. Či som jediný, čo sa rád obzerá?"Neviem. To znamená áno či nie?"spýtam sa, prićom vystrúham ďalšiu komickú pózu, pri ktorej odhodím tričko. Striptér? Možno. Následne však ku mne pristúpi a jeho čin ma prekvapí. Skôr príjemne ako nepríjemne. Preto bozk opätujem, prićom najprv váham, ale napokon položím svoju ruku na jeho bok, čím si ho vlastne pritiahnem. Pri tom, čo povie sa zasmejem."nIe,to nechceš..."zamumlem."Ani nevieš koľko neslušných vecí sa v mojej hlave prehráva."dodámpobavene, aby to neznelo tak vážne, pričom žmurknem.

*Aj keď sú to nesúvisiace blbosti chcel by som ich vedieť. Bozk mi opätoval a pritiahol ma bližšie k nemu.* "Je mi jedno koľko neslušných vecí máš v hlave. Pretože ťa milujem... a miloval by som ťa aj keby si bol ten najväčší perverzák akého poznám." *dopovedal som to a objal ho.*

*Chcieť je pekné, ale nie vždy dosiahnuteľné. A aj keby videl moje myšlienky, tak by z toho veľmi veľa nepobral, keďže väčšinou moje myšlienky nelietajú okolo ničoho dôležitého. Zaskočí ma to, čo povie a preto mlčím. Wow. To sa mi nestáva často. Pozriem mu do očí a hľadám náznak toho, že vtipkuje. Vidím niečo? Nie. Som slepý? Neviem."Som najväčší perverzák akého poznáš."zamumlem so smiechom, pričom cítim jeho blízkosť a teplo jeho tela. Toto je zlé, toto je zlé. Vzdychnem. Pritiahnem ho k sebe a dám mu letmý bozk na pery."Aj ja ťa milujem...Veľmi..Ale...Toto sa nedá."prudšie ho od seba odstrčím, pričom si rýchlo natiahnem trenky a nohavice. Vydýchnem si. Dúfam, že ta hrčka na mojich nohaviciach nie je veľmi nápadna, ale zrejme dúfať nestačí.

"Možno nie." *s jemným zasmiatím som reagoval. Potom ma však letmo pobozkal a odstrčil od seba. Trochu som tomu celému prestal rozumieť. Nevedel som čo tým myslí. Ale chcem to vedieť. Preto sa ho to aj spýtam.* "Čo.. tým myslíš? Čo myslíš tým že sa to nedá?" *zvedavo som čakal na odpoveď. Dúfať teda nestačí pretože som si to všimol, ale nijak som na to nereagoval. V tej chvíli mi to bolo akosi jedno.*

Nadvihnem obočie, keď povedal, že možno nie. Kto iný môže byť preverznejší než ja? V tom prípade je to už prasa, keďže moje množstvo nekalých myšlienok a činov je úplne v normálnej miere. Čo sa vlastne považuje za normálnu mieru? Sám neviem, ale to je nepodstatné. Tá jeho zvedavá otázka.. Neviem ako mu odpovedať bez toho, aby som sa za seba hanbil. Mimoto som rád, že tú moju "hrčku" nijak nekomentuje."Myslím tým, že..."povzdychnem. Neviem sa vyjadriť. Ide to Ťažko."Jednoducho som.."lezie to zo mňa ako z chlpatej deky. Povzdychnem a prehrabnem si vlasy rukou."Som z teba nadržaný..Milujem ťa..Ale ty si chlap!"poviem s povzdychom a zabodnem pohľad do zeme, pričom si rukou zakryjem tvár.

*To čo povedal ma mierne... zaskočilo..? Je to, to správne slovo? Možno áno. V každom prípade ma prekvapilo to čo povedal. Prišlo mi to trochu ľúto a zároveň ma to akosi nahnevalo. Sklonil som hlavu a trochu nepríjemným tónom povedal.* "Tak to prepáč že nie som žena." *Mračil som sa do zeme a potom pocítil slzy na mojej tvári. Neviem prečo ale nejak sa ma to dotklo. Nechcel som aby ma videl plakať kvôli niečomu takému tak som si to radšej mlčky zamieril preč.*

Nevidím jeho šok a ani neviem či chcem. Táto moja zmena orientácie ma jednoducho šokovala a pravdupovediac si to nechcem priznať. Ale ako som mu to mal povedať!? Neviem. Išlo to aj šetrnejšie? Pochybujem. Napokon prestanem hypnotizovať špičky svojich nôh a zdvihnem pohľad. Vykročím smerom k nemu, ale v pólke cesty zastavím, tak isto aj svoju ruku, ktorá ho ide pohladiť, keď zaznamenám nepríjemný tón hlasu."Ayato..Tak som to nemyslel.."zamrmlem, naštastie zrozumiteľne. Pri zbadaní sĺz sa mi zúžia zreničky. Ja som ho rozplakal. Nie,nie,nie...Bože, som to ale hlupák. Keď okolo mňa prejde, tak chvíľu stojím ako prikovaný a napokon sa za ním rozbehnem. Keď ho zbadám, tak ho chytím za ruku a pritiahnem k sebe, takže sa dostane do môjho objatia."Prepáč..."

*Všimol si to. Všimol si to že plačem. Teda skôr že mi vyšli slzy z očí. Pritiahne ma k sebe tak že sa dostanem do jeho náručia. Neváham a pevne ho objímem. S jemne roztraseným hlasom sa ho znovu spýtam.* "Tak ako si to teda myslel..?" *slzy ešte stále neprestávajú tiecť a ja tomu neviem zabrániť. Naozaj som sa rozplakať nechcel. Na jeho ospravedlnenie nijak nereagujem. Neviem prečo ale nechcem moc hovoriť. Nechcem aby počul môj roztrasený hlas.*

To sa nedá nevšimnúť. Teda dá, ale zdá, že som všímavejší.Palcom mu zotriem slzu, ktorá mu stečie po líci."Shh...Neplač.."poviem chlácholivým hlasom, pričom ho tuho objímem. Na jeho otázku však neviem odpovedať. Nevyznám sa sám v sebe a to som si doteraz myslel, že sa poznám."Ja.."zaćčnem, ale nedopoviem. Netuším ako. Ak plakať aj nechcel, tak to chápem, lenže slzy nejde zastaviť. Hlavne, ak má človek city. Znova zo mňa vyjde povzdych."Neviem...."

*Chcel som v jeho objatí zostať dobre dlho. Veľmi dlho... Nejak ma to upokojovalo.* "Si hlupák." *jemne som sa pousmial. No bolo to len na chvíľku. Po pár sekundách mi ten malý "úsmev" zmizol z tváre. V takejto chvíli by som sa najradšej zatvoril do izby no nechcem ho pustiť.* "Jediné čo chcem.. je ti akokoľvek vyhovieť.. chápeš? Chcem aby si bol spokojný aj keby čo bolo... aj keď nie vždy sa to dá.. ale záleží mi na tebe a ty to vieš... dúfam."

Keď ma nazve hlupákom, tak sa len slabo usmejem. Aj by som protestoval, ale nechcem si to kaziť, aj keď neviem ako. Lenže všetko je možné, keďže som to ja. Pozerám uprene pred seba a vlastne nikam. Môj pohľad je tupý a preto si nevšimnem, že jeho úsmev pohasne. Som však rád, že mi neutečie a ostáva v mojom objatí a preto ho pevnejšie objímem. V hlave mi zbesilo behajú myšlienky, ktoré sa snažím usporiadať. Hneď ako povie, že mi chce vyhovieť, tak mi v hlave blikne štiplavá poznámka typu "tak mi vyfajči" a preto si zahryznem do pery, aby som mlčal."Viem to..Veľmi dobre...Prepáč, ak som ti ublížil.."*zamrmlem čím nenarážam na tie slová, ale aj na to, čo sa stalo v obývačke, aj keď to vlastne nič nebolo.

*Čím pevnejšie ma objímal tým viac som bol spokojnejší. Možno to znie sebecky ale bol som rád.* "Neublížil si mi... Nič si nespravil... Nemáš sa za čo ospravedlňovať." *povedal som mierne spokojnym hlasom. Zaujímalo by ma ako by som reagoval ak by tú jeho myšlienku povedal. Určite by som zčervenal a prekvapivo reagoval. Bol by som prekvapený aj keď by som to mohol čakať.*

Kebyže viem, že si myslí, že je to sebecké, tak budem odporovať. Predsa len je to absurdné, keďže privlastňovať si ľudí, ktorých človek miluje je normálne. Teda aspoň podľa mňa. Pery sa mi vykrútia do úsmevu a ja položím, zľahka, svoju bradu na jeho hlavu, keďže je o niečo dosť nižší než ja."Tak prečo si potom teda utiekol?"spýtam sa. Ak som mu neublížil, tak prečo tak reagoval. Zrejme mi klame. Či? Tá moja myšlienka už bola na jazyku a naštastie tam aj ostala, aj keď sa derie von.

*Chvíľu  som mlčal a rozmýšľal čo povedať. Určite mu neklamem.* "Ja... Neviem... Možno to bola automatická reakcia... Prepáč..." *Nevedel som za čo presne som sa mu ospravedlňovať. Možno za tú moju reakciu... Alebo za niečo iné? Neviem...*

Nemôžem vedieť či klame a či nie, ale pýtať sa nebudem. Bolo by to divné. Začnem ho len tak mimovoľne hladkať svojou rukou po chrbte, aj keď to sa vlastne robí len, keď človek plače a on vlastne aj predchvíľou plakal."Neospravedlňuj sa..Nemáš za čo."poviem mu s úsmevom na perách, keďže je to pravda. Hm. Prvá zmysuplná vec, ktorú som zatiaľ povedal a je k veci. Trošku poodstúpim, keďže som tesne za ním. Chytím ho za bradu a pozriem do očí, tesne predtým než mu priložím svoje pery na ti jeho.