Kazumov domový komplex na konci mesta

"Tak, mohlo by to priniesť ovocie a mohol by som začať zarábať. Ak sa tak nestane nechám sa najať tým Hideakim." Povedal som jej, a moja tvár bola teraz taká neutrálna.

Um...jo *po chvili ked si spomenien na Hideakiho, mam strach o Kazuma, lebo by sa mu mohlo niečo stať, keby si ho najal na tych ludi a to by som neprežila*

"Deje sa niečo?" Všimol som si že mala ustraný pohľad.

Ach, ale nič *pousmejem sa na Kazumu*

Tiež som sa na ňu usmial a ľahol som si na drevenú podlahu pri tom som si dal ruky za chrbát. Odpočíval som, ale oči som mal otvorené a pozeral som na strop.

Um...niesi vyčerpany z toho všetkého? *opytam sa ho potichu, ked si ľahne*

"Ale vôbec, mám energiu za 10tich ľudí." Povedal som jej a pozrel som na ňu. "Nestáva sa často žeby ma niečo vedelo vyčerpať."

Ozaj? *trocha ma to prekvapí ale potom sa usmejem nad tim* Maš výdrž *poviem potichu*

"Výdrž sa hodí." Mrkol som na Angel a potom som sa potichu zasmial.

Um...jo, gomene, počkaj chvilu *po chvili som sklonila hlavu a išla som do skladu sa skryť pred svetom*

Nechápal som čo robí preto som pozeral kam ide. Potom som sa postavil a šiel som za ňou. "Čo robíš?" Opýtal som sa jej nechápavo.

*po chvili zavriem za sebou dvere, sadnem si na zem a potichu mi z ničoho nič idu slzy* -Mám vôbec ja tolko sily? Kolko sily mi ešte zbýva?- *momentalne tieto otázky mi idu v hlave*

Ako zatvorila dvere chvíľu som za nimi stál no potom som počul že asi plače. Preto som ich potichu otvoril a zamieril som k nej. Kľakol som si a potom som ju opatrne rukami oprel o seba a potom som ju objal. Zasa na ňu prišla zlá nálada? Pomyslel som si a nič som jej nehovoril chcel som aby vo mne mala oporu.

Gomene, Kazumi *poviem potichu s plačom, keď ku mne príde a obijme ma a snažim si neustale utierať popritom slzy, aby nevidel, že plačem*

"Copak? Zasa negatívne myšlienky?" Opýtal som sa jej a hovoril som tichým hlasom.

Heh, skôr sú to myšlienky, ktore ma stresujú *poviem uprimne s usmevom so slzami*...tom som ale blb *poviem potichu*

"Ale no tak, niečo také nehovor." Povedal som na to čo povedala ako posledné. Nakoniec som prestal kľačať a radšej som si sadol. "Nemusíš utekať som tu pre teba hovoril som."

Ja viem *pomaly ho obijmem a popritom si utieram neustale slzy*

Pohladil som ju po vlasoch. Chcel som aby ju to prešla a aby cítila že na to nieje sama.

*po chvili sa ukľudnim a pomaly prestanem plakat ked ho obijmam* Um...už mi je trocha lepšie *poviem potichu, keďže itak cítim pocit úzkosti*

"To som rád." Povedal som jej no aj tak som ju držal vo svojom objatí lebo som vedel že aj keď jej je lepšie určite to nieje na 100%

Hehe, takto by som ostala v objati s tebou donekonečna *potom sčervenam v tvári, keďže som povedala potichu niečo takéto*

"Tak to aby som ťa nepustil čo?" Povedal som jej šeptom do uška.

Hehe *potichu sa zasmejem a som popritom stale v jeho objati* Zvláštne, vždy keď som na dne, tak ty ma jedine rozosmeješ *po chvili sčervenám s usmevom a popritom si položim hlavu na jeho rameno*

Zasa som ju pohladil a len som sa pousmial. "Som rád že niečo také dokážem." Aspoň som ju dostal s toho že jej bolo nanič.