Park

No...Já nevím...*odpoví mu trošku nejistě, když posledně byl pít, tak to nebylo úplně nejlepší, navíc ona vlastně na tom taky tenkrát nebyla nejlépe, ale určitě nechtěla, aby šel pít sám* Jsi si tím jistý? *rozpačitě se zasmála*

"Noo.." *Trochu znejistí* "Ehm.. myslím.. proč ne?" *Moc si na tu noc kdy pil nepamatuje ale bylo mu řečeno, že to nebylo nic skvělé, ale hodlá to risknout*

Ehmm, no...*podívala se na něj, pak uhnula pohledem, ale pousmála se* Fajn, nevím, proč bychom nemohli...*měla pocit, že se moc bojí, přeci jen nebyl důvod bránit*

"Myslím že na oslavu, že jsem se vrátil se to celkem hodí" *Bůh ví jestli tady vůbec zůstane, ale to ji nehodlá říct* "Tak pojďme"

No, myslím, že máš pravdu. *tiše se zasměje a chytne ha za ruku, přičemž s ním vyrazí směrem k baru - cestu dobře zná* (přesun)

*Přiběhne do parku a hledá svou motorku. Přiběhne na místo kde seděl na lavičce a opravdu hlasitě si oddechne když ji tam stále vidí stát* "Díky bohu.. Matka by mě zabila.. no možná" *Zasměje se, nasedne, nastartuje a odejede pryč*

*Prídem sem aj s Ayatom.Celkom dlho som tu nebol.Tuším naposledy,keď u mňa ešte bol.*,,Pôjdeme si sadnúť?"*spýtam sa.Je to rečnícka otázka.Nečakám na odpoveď a chytím ho za ruku.Potiahnem ho na k stromu,pod ktorý si sadnem.*,,Tak mi aspoň teda povedz,ako bolo u otca."*usmejem sa.Celkom dúfam,že sa prekecne a nebudem z neho musieť ťahať pravdu.*

*Chytil ma za ruku a dotiahol ma k stromu. Sadol si a ja som si k nemu prisadol keďže ma ešte stále držal za ruku.* "Celkom fájn. Teda až na to že otec na mňa skoro vôbec nemal čas takže som bol s jeho "kamarátmi" či ako ich nazvať... ale inak mi bolo fajn." *odpovedal som mu (?).*

,,Bavil si sa s mafiánmi?"*poviem celkom prekvapene,lebo to znelo nepravdepodobne.Ľahnem si na trávu a ruky pod hlavu.Teda len jednu ruku.Tou drukou som ho stále držal a čakal kedy si to všimne a bude v rozpakoch.Neupozorňujem ho však na to.*

(.______.)
"Um... no áno." *odpovedal som mu.* "Oni... teda.. mafiáni nie sú až tak zlý..." *poviem trochu potichšie. Keď si ľahne pozriem sa na naše ruky (či ako to opísať ), trochu uhnem pohľadom a spýtam sa.* "Nechceš mi tú ruku už pustiť?"

,,Nie sú...Veď ani ja nie som zlý...Či?"*poviem so smiechom.Síce mafián už nie som,ale bol som.Nie som na to hrdý,ale ani sa za to nehanbím.Je to minulosť vďaka,ktorej som tu.Nenápadne sledujem jeho reakciu.*,,Nie...ani nie."*uškrniem sa a naschvál si s ním ešte prepletiem prsty.Čakal som,že sa začne červenať alebo koktať.*

"Ty nie. Teda neviem aký si bol ešte pred tým než som ťa spoznal ale pri mojej prítomnosti zlý nie si." *pousmial som sa. No ten môj mini úsmev ma hneď prešiel. Začervenal som sa a nevedel ako reagovať.* "Shion.. p- prosím pusti mi tu ruku..." *povedal som prvé čo ma napadlo. Popri tom som sa mu pozeral do očí. Čakal som že sa začne smiať a nechá toho. Preto som nerobil žiadne veľké scény alebo tak.*

*Neviem či mám byť rád za to,že ma predtým nepoznal.Asi aj hej,pretože predtým som si nevážil ľudských živototv.Znie to ako nejaké klišé z filmu,ale je to tak.Pri tom ako sčervená,sa môj úškrn rozšíri.Opriem sa o lakeť.Jeho ruku však nepustím.Opriem sa,aby som naňho videl.*,,Keď ja nechcem..."*poviem naoko smutne smerom k nemu.Hneď na to naňho vyplazím jazyk a usmejem sa.*

*Jemne sa na neho zamračím a stále sa červenám. Bolo mi ale trápne keď ja sa červenám a on sa na mňa pozerá. Preto som sa pozrel niekam do... preč a nahnevane no potichu povedal.* "Pako..."

*Asi som zašiel priďaleko,aj keď podľa mňa ani nie.Radšej ho však pustím a znovu si ľahnem.*,,Prepáč.."*zamrmlem ospravedlňujúco,pretože to povedal nahnevane a otočil hlavu.Plus sa aj mračil.Stále ho však nenápadne pozorujem,pretože sa červená.*

*Trochu mi odľahlo keď mi pustil ruku. Očami som sa pozrel na moju ruku a niečo mi prebehlo mysľou. Moje myšlienky som vyslovil na hlas. Boli to myšlienky... alebo skôr otázky ktoré si kladiem už dlhšiu dobu.* "Shion? Čo myslíš... kde by si bol teraz ak by sme sa nepoznali? Ja by som bol asi ešte stále u mami alebo by som bol u otca... ale tak by ma zaujímalo čo by bolo s tebou.. či by si mal rodinu alebo priateľku... či niečo podobné."

*Otázka,čo položí je ozaj zaujímavá a odpovedať je náročné.Preto sa zamyslím.*,,No..prevdepodobne by som bol stále sám s dvadsiatimi psami a po celom dome by bol smrad,pretože by som neupratoval."*poviem a zasmejem sa.Je to žart.Aj keď neviem to o tom,že by som bol sám je pravda.Úsmev mi trošku pohasne.*,,Pravdupovediac...neviem...Asi by som bol mŕtvy niekde pod mostom v R2."*dodám vážnejšie a tak nejak divne sa usmejem.Lenže toto bolo asi najpravdepodobnejšie,pretože si svoj život nevážim.Teda nevážil som si ho.*

"Som rád že je živý. Ja len dúfam že žije šťastne." *pomyslel som si po jeho slovách. Usmial som sa a ospravedlnil sa mu za moju blbú otázku.* "Prepáč... bola to divná otázka."

,,Hm..."*zahmkám.Inú odpoveď som nevymyslel.Zaujímalo by ma,čo mu behá po tej odpovedi hlavou,ale spýtať sa nespýtam.Radšej sa zmením tému.*,,Nemusíš sa ospravedlňovať..Ale,mohol by si mi to vynahradiť tým,že povieš,čo sa stalo,keď si bol u otca."*spýtam sa a pootočím hlavu tak,aby som naňho videl.Keď sa nechcel prekecnúť,tak musím začať rýpať a zisťovať.*

"Už som ti hovoril že sa nič... nestalo." *trochu som stíšil hlas. Táto téma sa mi moc nepáčila. Nechcel som mu to povedať. Nechcel som to rozoberať. Bolo by mu to na nič. Beztak by s tým nič robiť nemohol.*

*Videím,že mu to nie je príjemné.Mám však potrebu vedieť,čo sa stalo,lebo mám pocit,že to bolo ozaj zlé.*,,Dobre vieš,že je to lož a ja to viem tiež."*poviem hlasom,ktorý nič nevyjadroval.Bolo to suché skonštatovanie.Opriem sa o lakte a pozriem mu do očí.Mohol by vedeť,že mu nedám pokoj dokým nezistím pravdu.*

*Chvíľku som mlčal. Hlavou mi prebehlo veľ myšlienok a nápadov na to čo mu poviem.* "Nechcem aby si sa do toho staral." *Vypustil som z úst niečo čo som nechcel, no neospravedlnil som sa za moje slová pretože to bola pravda. Bolo mi jasné prečo to chce vedieť.. jednoducho sa stará ale nechcel som aby o tom niečo vedel.*

,,Ani ja som nechcel,aby si sa staral do mojej minulosti a predsa si ma neposlúchol."*poviem.Teda skôr odseknem.Znie to asi odporne,ale pravda je pravda a s tým to nezmením.Hlas mám stále vyrovnaný a bezvýrazný,možno aj kľudný.To,že nechce aby som to vedel ma štve.Neverí mi snáď?Vyzerá to tak.

"No... T- To je pravda... ale proste... ak by som ti to povedal nič s tým neurobíš. Nemôžeš s tým nič spraviť, bude to pre teba zbytočná informácia... Bude to informácia bez ktorej ti bude lepšie. Beztak sa to raz dozvieš..." *povedal som to trochu (trošku) nahnevaným tónom.*

*Sucho sa zasmejem.Raz...Ako veľmi to slovo neznášam.Pretože raz všetko skončí.Tak isto ako ľudský život.*,,Nemôžem?..."*zopakujem potichu a nadvihnem obočie.Je to tá istá situácia ako so mnou,len naopak.On mi niečo nechce povedať.Som však rozhodnutý sa nevzdať.*,,Nemyslím,že mi môže byť horšie."*zamrmlem skoro nezrozumiteľne.Bol som zhnusený..Hnusím sa sám sebe.*,,Ayato...Pýtam sa znova...Čo sa tam stalo?"*stále mu hľadím do očí.Nahnevaný tón hlasu si nevšímam.*